Aký je život psa vo víre veľkomesta? Kto, koho vlastne zaťažuje a prečo máme potrebu obohacovať jeden život, na úkor iného?
Parťáci do (ne)pohody
Pokiaľ ste narazili na tento blog, pravdepodobne máte ku psom blízko. Pravdepodobne dokonca jeden či viac kúskov vlastníte a v tejto chvíli spokojne odfukujú v pelechu.
Prečo ste si chlpatého parťáka zaobstarali? Dokážete odpovedať na túto otázku?
Každý si na túto otázku odpovie inak. Pre niekoho je pes spoločník, pre iného naopak parťák na šport, či kolega. Tak či onak, obe skupiny musia riešiť jeho ubytovanie, výživu, veterinárnu starostlivosť a všetky ostatné náležitosti, ktoré ku chovu psa patria. Spoločne sa pozrieme bližšie na tú prvú potrebu.
Psia veľmoc a jej ,,bratia“
Čím ďalej viac ľudí si zaobstaráva psy do centier veľkomiest. Česká republika – krajina, v ktorej žijem, je veľmocou štvornožcov a citeľne sa to prejavuje v každej oblasti sociálneho života v mestách.
Zdaľeka sa nejedná o štandard, oproti ČR je napríklad Slovensko ďaleko pozadu, čo sa týka sociálneho vnímania psov. Pes sa ,,u nás” drží na pokraji pomyselnej spoločnosti a na otázku, či môžete vziať psa na výlet s priateľmi do mesta dostanete ako odpoveď len neveriacke pokrútenie hlavou, či si ako v poriadku, či ho ako chceš takto ,,vláčiť” celý deň.
Stret kultúr tak trochu, nemyslíte? Dve tak blízke krajiny a tak rozdielne vnímanie jedného a toho istého živého tvora.
#dogfriendly a iné #pawsome miesta
Do Českej republiky dorazil trend otvárania podnikov venovaných psom. Aby si páničkovia mohli dopriať rannú kávu či večerný drink v spoločnosti svojich štvornohých najbližších. A že oni koľkokrát naozaj najbližší sú.
Sláva, sláva, trikrát sláva! Čo ak by sme sa na to pozreli z opačnej strany mince?
Nedávno mi ktosi vnukol myšlienku, ktorú ako čistokrvná psíčkarka nedokážem zo svojej hlavy vpustiť len tak, bez komentára. Čo ak prehnaná snaha, integrovať psy do našej spoločnosti spôsobuje ,,patologickú” citovú interakciu s nimi?
Možno budete namietať, že kto nám dal právo sa povyšovať nad inými životnými tvormi a určovať, s kým je interakcia dôležitejšia. Súhlasím. Ale je naozaj medzidruhová interakcia v takom rozsahu zdravá? Je naozaj nutné, tráviť so psom 24 hodín denne a brať ako naničhodné, pokiaľ nedostanete od prevádzkara povolenie na vstup so psom do jeho podniku?
Nadmerná sociálna interakcia so psom môže viesť k patologickému, nechcenému typu správania a to vzhľadom k vyššej miere pripisovania ľudských vlastností svojmu psovi. Tento jav možno nazvať personifikáciou.
Stručne a zjednodušene: človek si myslí, že práve ten jeho pes je špeciálny a že práve on, keby teda dokázal hovoriť, by bol ideálnym adeptom na titul ,,človek roka”.
Pes je stále pes a psom zostane. Nezávysle na tom, či obhospodaruje stádo oviec v Alpách, alebo naháňa frisbee v centre Prahy. Je to pes. Nehľadiac na jeho mieru socializácie a integrácie do života v mestskej džungli.
Možno si hovoríte, či ste na tomto blogu stále správne. Upokojím vás – áno, ste. Ale, asi vo vás vyššie spomínané vyvolalo určité negatívne emócie, prípadne údiv. Som rada, že si uvedomujete, akú veľkú rolu hrá váš pes vo vašom živote a ako veľmi ste mu oddaní. To je dobré. 🙂
Naštvaný sused a iné nešváry
U psov zvyknutých na prílišnú mieru interakcie s človekom sa častejšie prejavujú behaviorálne problémy ako napríklad: separačná úzkosť, vodítková agresivita, či neschopnosť naučiť sa hygienickým návykom.
Separačná úzkosť je problém súvisiaci s nesprávnou prípravou psa na samotu. Pravdou je, že u niektorých plemien hrá veľkú rolu genetická výbava, takže ľahko vzrušivý pes naozaj neprehliadne ,,príznaky” toho, že odchádzate bez vydania hlásku zatiaľ čo flegmatický pohodár nevenuje pozornosť ani tomu, že vám medzi dverami spadli kľúče a 3x ste sa vrátili po doklady.
Všeobecne ale, problém prehlbuje prílišný kontakt majiteľa so psom.
Tento problém postihuje podľa odborných štúdií vo vyššej miere psy v meste, pretože u ich majiteľov klesá motivácia na tréning učenia samostatnosti hneď v bode, ako nahnevaná susedka začne vyhrážať políciou.
On nehryzie, on je dobrák
Typický nešvar nielen mestského charakteru i keď prevyšuje v počte započutí práve v betónovom kráľovstve. Netreba bližšie špecifikovať, ani rozpytvávať.
Nie je proste povinnosťou psa milovať všetko živé na tejto planéte a naozaj nie je znakom nesprávnej socializácie, pokiaľ sa váš pitbull rozhodne na ulici konfrontovať iného psa, prípadne pinč nebude stáť o kontakt s cudzím človekom. Nie každý pes o to stojí a nie každému je to príjemné.
Čo sa skrýva za socializáciou
Nemá váš Ben rád cudzích psov? Istotne nebol správne socializovaný. Pasie váš pes každého cyklistu, čo prejde okolo? Za to môže socializácia!
Nestojí vaša Bella o ulepené ručičky malej Nikolky na jej hlave? No samozrejme, že je nesprávne socializovaná na deti a vy ste ešte k tomu drzá, že nechcete dopriať Nikolke radosť! Čo z toho, že ste práve Nikolke zachránili pár prstov a psychické zdravie.
Čo na tom, že Ben môže byť príslušník plemena Americký pitbullteriér, pasúci pes proste mladý borderák a Bella fena v dočaske, s negatívnou skúsenosťou s deťmi?
Predošlé príklady berte, samozrejme, s humorom. Takto by som totiž mohla pokračovať, ale verím, že príklady zo života si nájdete i sami. Sú to veľmi časté predsudky mnohých samozvaných odborníkov na psiu výchovu.
Pes je veľmi dostupná zábava a kúpiť si ho môže v podstate ktokoľvek, kto má chuť a otvorené srdce. Otvorené, pokiaľ nezistí, že jednotlivé plemená neboli vyšľachtené iba pre ich exteriér, ale hlavne povahové vlastnosti, ktoré boli potrebné pre vykonávanie určitej práce. Väčšina plemien bola vyšľachtená práve so zámerom upevniť určité povahové vlastnosti a získať ideálneho pomocníka, v tej-ktorej oblasti života.
My vezmeme tieto plemená, vložíme ich do miest a vychovávame podľa ideálneho obrazu spoločnosti. Pes, ktorý nespĺňa tieto spoločnosťou akceptovateľné vlastnosti zlyhal a odpíšeme ho s nálepkou ,,nesocializovaný”.
Či už ste zástancom chovu psov v mestách alebo nie, na jednom sa neomylne zhodneme: nemajú to tí naši zverenci s nami ľahké, i keď my si väčšinu času myslíme pravý opak.
Tak nech vám to spolu v tej mestskej džungli klape a ako hovorí jedna výborná trenérka psov: ten pes nie je zlý, je proste normálny.
